Mnohí moderní rodičia vyrastali v domácnostiach, kde bolo kričanie formou kontroly alebo terorizovania.
V dnešnom svete sa výchova stala skutočnou výzvou. Rodičom sa dávajú nevyžiadané rady, upozorňuje sa na veci, hovorí sa o „ideálnych“ scenároch, v ktorých by každé slovo adresované dieťaťu malo byť odmerané, pokojné a jemné. Ale čo ak predsa len zvýšite hlas. Robí zvýšený tón z vás automaticky „zlého“ otca alebo matku? Na túto otázku sa pre Psychology Today pokúsila odpovedať klinická psychologička Emily Edlynn.
V známych publikáciách sa nezriedka objavujú titulky ako „Ako prestať kričať na deti“ alebo „Prečo kričanie poškodzuje detský mozog“. Tieto články vychádzajú zo známych tvrdení o škodlivých účinkoch zvýšeného hlasu na detskú psychiku. Neuroveda skutočne potvrdzuje, že systematické ponižovanie, verbálne zneužívanie alebo zastrašovanie sú deštruktívne praktiky.
Čo však vo chvíľach, keď to otec alebo matka naozaj nevydržia – únava, stres, preťaženie. Niekedy sa krik stáva emocionálnym uvoľnením, signálom, že aj oni majú ťažké obdobie. Je to definitívne na škodu? Nie celkom.
Čo je to „krik“
Je veľmi dôležité rozlišovať emocionálne kričanie od urážlivého alebo agresívneho kričania. Niekedy je „krik“ len hlasným opakovaním požiadavky, ktorú dieťa ignoruje už ôsmykrát. A niekedy je to reakcia na nebezpečenstvo (napríklad keď dieťa vbehne na cestu). Nie je to zneužitie moci, ale spontánny, obranný mechanizmus.
Kľúčom je obsah a zámer. Ak v kriku nie sú žiadne urážky, ponižovanie alebo vyhrážky, nie je to to isté ako citové zneužívanie. Psychológia jasne rozlišuje medzi verbálnym zneužívaním a zvýšeným tónom súvisiacim so situáciou alebo únavou.
Prečo kričíme
Väčšina rodičov si nezvolí krik ako stratégiu – je to reakcia, ktorá prichádza ako odpoveď na únavu, stres, preťaženie. Vo svete, kde majú rodičia toľko zodpovednosti a málo podpory, niekedy chýbajú vnútorné zdroje.
Rodičia nie sú svätí, sú živí. A ak unavená mama zvýšila hlas v utorok večer, nie je to dôvod na večné pocity viny.
Keď krik naozaj bolí: jasné hranice
Existujú však hranice, ktoré by sa nemali prekračovať. Tu sú jasné usmernenia, na ktoré treba dbať:
- Obsah je významnejší ako objem. Neurážajte, neponižujte, nestrašte.
- Frekvencia. Ak sa krik stane obvyklou formou komunikácie v domácnosti – je to signál na zmenu.
- Reakcia dieťaťa. Ak sa vás bojí, je to nebezpečné. Neustály strach aktivuje v mozgu dieťaťa mechanizmus „útek alebo boj“ a škodí emocionálnemu vývoju dieťaťa.
- Stála negatívna emocionálna klíma v rodine je jedným z faktorov, ktoré zvyšujú riziko úzkostných porúch u detí.
Ak niekedy kričíte
Našťastie, zriedkavé epizódy kriku sa nerovnajú citovému zneužívaniu. Vo väčšine rodín, kde je láska, starostlivosť a podpora, takéto momenty nezanechávajú hlbokú traumu. Môžu sa dokonca stať skúsenosťou, ktorá ich naučí.
Ak sa po emocionálnom výbuchu s dieťaťom porozprávate, vysvetlíte mu svoje pocity, ospravedlníte sa – budujete silný, živý vzťah, v ktorom dieťa vidí príklad empatie, zodpovednosti a úprimnosti.
Krik ako súčasť autentických emócií
Túžba byť vždy „dokonalý“ je nebezpečná ilúzia. Deti potrebujú vidieť skutočné emócie svojich rodičov, nie ich neustálu masku pokoja. Potrebujú sa naučiť, že všetky emócie sú prijateľné, ale je dôležité prevziať za ne zodpovednosť.
Krik nie je cieľom. Niekedy však signalizuje, že niečo nie je v poriadku. A ak to dokážeme rozpoznať – sme na dobrej ceste k lepšiemu otcovstvu.
Ako si pomôcť menej kričať
- Znížte svoju pracovnú záťaž. Ak ste vyčerpaní, požiadajte o pomoc.
- Nastavte si realistické očakávania. Nemusíte byť pokojní 24 hodín denne, 7 dní v týždni.
- Dýchajte. Technika „zastav sa – dýchaj – hovor“ naozaj funguje.
- Po konflikte sa s dieťaťom porozprávajte. Ospravedlnenie, vysvetlenie a objatie liečia viac ako dokonalá abstinencia.
Detstvo našich rodičov: vyhnite sa opakovaniu traumy
Mnohí moderní rodičia vyrastali v rodinách, kde bol krik formou kontroly alebo teroru. Akékoľvek zvýšenie hlasu im teda môže vrátiť traumatické zážitky, ktoré sami prežili. Ak je to váš prípad – zaslúžite si osobitnú podporu.
V takýchto situáciách môže spolupráca s poradcom alebo skupinová podpora pomôcť prerušiť reťaz medzi minulými zážitkami a súčasným otcovstvom.
Nežijeme vo svete, v ktorom neexistuje napätie. Môžeme však žiť v rodinách, kde po kriku nasleduje srdečný dialóg, kde si rodičia priznávajú svoje emócie a vzťahy sa skôr posilňujú, než aby sa rozbíjali. A ak niekedy musíte zakričať – pamätajte: láska, starostlivosť a úprimnosť znamenajú oveľa viac ako jedna chvíľa hnevu. Dokonalá výchova neexistuje.
